(Zopár poznámok o tom, ako v súčasnosti funguje vedomie 95% „informačných“ médií a individuálnych „voličov“ v krajinách tzv. Západnej civilizácie, vrátane Slovenska, 1. časť).
Chcel by som začať niekoľkými postulátmi z oblasti politiky a verejného života:
- Pravdepodobnosť zmeny politického názoru voliča (ale aj nevoliča) racionálnou argumentáciou sa rovná takmer nule.
- Každý volič (ale aj nevolič) skoro na 100 percent verí, že prípadné víťazstvo iného než ním preferovaného kandidáta by bolo jednou z najväčších katastrof v dejinách dotyčnej spoločnosti.
- Každý volič (ale aj nevolič) získava svoju politickú „expertízu“ obvykle iba z jedného preferovaného mediálneho zdroja.
- Ostatné média a komentátori, ktorí presadzujú iných kandidátov vo voľbách než nášho, sú, podľa jeho („voličovej“), mienky, jasne skorumpovaní a s veľkou pravdepodobnosťou pôsobia priamo v službách, a nepochybne sú aj platení zahraničnými manipulátormi ako sú napr. americké CIA, FBI, prípadne Izrael, ba niekedy aj Putin.
- Spolu s médiami, vodcovia a kandidáti ostatných súperiacich a potenciálne parlamentných strán, sú tiež – podľa mienky „voliča“ – motivovaní predovšetkým vlastným prospechárstvom, prepojeným na zahraničie a v lepšom prípade sú jasnými debilmi a amatérmi, bažiacimi iba po štátnych platoch, sláve a iných prospechárskych výhodách.
Mohol by som, pravdaže, pokračovať vo formulovaní ďalších politicko- sociologických postulátov, lež skončím, ako Euklides, pri piatich, z ktorých bude možné vydedukovať množstvo iných, na prvý pohľad komplikovanejších javov v terajšej globálnej politike tzv. Západu, osobitne USA, Kanady a Slovenska, troch krajín, ktoré dobre poznám nielen z osobných životných skúsenosti, ale hlavne z celoživotného štúdia ich takzvaných mienkotvorných médií. Tak napríklad, nielen „experti“ v politológii, ale aj začiatočníci, študenti vyššie formulovaných „axióm“, by mohli, bez veľkej námahy, vydedukovať (t. j. dokázať) aspoň dve očividné teorémy, ktoré by žiadnemu expertovi v tejto oblasti ani len nezišli na um, povedzme ešte pred asi 20-timi rokmi.
Prvú teorému by bolo možné sformulovať povedzme takto: Pojem „Pravicová konzervatívna strana“ je archaickou dezinformáciou!
Druhá teoréma by mohla provokatívne znieť napríklad: Ako politológ, George Orwell bol prvo-, v najlepšom prípade druhoročiackým amatérom!
Nechcem čitateľa unudiť podrobnosťami exaktnej dedukcie z mojich piatich postulátov dvoch vyššie deklarovaných a dnes absolútne platných teorém. V akademickom texte, v poznámkach pod čiarou, by jeho autori uviedli dodatočné vysvetlenia asi takto:
Teoréma č. 1: (o pravicových politických stranách) V odbornej terminológii je pojem „konzervatívna strana“ dnes pokladaný za nevedecký archaizmus, používaný politikmi a mediálnymi autormi prevažne v minulom storočí, ako aj v dávnejšej minulosti, keď sa takzvaní „konzervatívni“ politici snažili presvedčiť naivných občanov, že je lepšie hľadať v dávnej kapitalistickej, rasovo homogennej, ako aj koloniálnej minulosti vzory pre usporiadanie života spoločnosti, namiesto toho, aby aplikovali súčasné (aj v ich dobe) moderné vedecké metódy komunikácie, ekonomiky a všeobecného dobra v podmienkach progresívnej, do budúcnosti hľadiacej komunity. Podľa mienky súčasných a skoro všetkých odborníkov v oblasti sociológie a politológie, vrátane prinajmenej 18-tich nobelovských laureátov, v dnešnej dobe je tzv. „pravicová“ politika úplným anachronizmom, prakticky mŕtvym nemenej než dinosaury spred 60 miliónov rokov. Moderná politológia dnes rozoznáva iba extrémnu resp. ultra-extrémnu pravicovú konzervatívnu politiku, čo je každé, aj to najminiatúrnejšie vybočenie doprava z tzv. politického stredu. Podľa mienky väčšiny odborníkov, aj súčasný extrémny a super-extrémny konzervativizmus je tiež na vymretie, keďže dožíva iba v hŕstke malých alebo nie veľmi dôležitých európskych štátov, akými sú napríklad Maďarsko, Holandsko a prípadne Taliansko.
Pokiaľ ide o poznámku pod čiarou o mojej Teoréme, č. 2, prvé riadky by boli venované stručnému vysvetleniu kto to je George Orwell, pretože bez vedomosti o ňom a jeho najznámejšej novele, by moja Teoréma č. 2 bola úplne nepochopiteľná. Ako autor svetoznámej novely 1984, po prvýkrát uverejnenej 8. júna 1949 (mimochodom, v deň mojich piatych narodenín), v ktorej opisuje ako asi bude vyzerať svet o puhych 35 rokov neskôr. Svet je rozdelený do troch geografických blokov, neustále bojujúcich medzi sebou. Blok, v ktorom sa odohráva novelový príbeh, sa volá Oceánia. Vládne mu jedna politická strana na čele s Veľkým Bratom, autoritatívne rozhodujúcim o všetkých, i tých najmenších detailoch verejného i súkromného života. Myšlienková polícia (Thought Police) kontroluje všetko a zaručuje nielen poslušnosť všetkých obyvateľov Oceánie s ich „spontánnými“ prejavmi lásky a oddanosti k Veľkému Bratovi, ale súčasne aj s prejavmi povinnej nenávisti voči „nepriateľovi národa“ istému Emmanuelovi Goldsteinovi. Hlavný hrdina, Winston Smith, je zamestnancom Ministerstva Pravdy, ktorého poslaním je zabezpečiť, že všetky informácie, ako aj historické dokumenty pre verejnosť, sú neustále v súlade s často sa meniacou vôľou Veľkého Brata.
Po informácii o subjekte tejto teorémy by poznámka pod čiarou mohla pokračovať nasledovne:
Teoréma č. 2 (o Orwellovi) porovnáva úroveň sociologických a politologických vedomostí medzi obdobím po 2. svetovej vojne a súčasnosťou s trochou sarkazmu a irónie, keďže s rozvojom modernej technológie, o ktorej G. Orwell nemohol ani len snívať, jeho predstavivosť čerpala iba zo skúsenosti vtedajšieho britského kolonializmu, rasizmu a imperializmu, ako aj z ukrutností práve porazeného nacistického režimu v Nemecku. Tento britský autor nemal k dispozícii aparát Umelej Inteligencie, umožnenej monumentálnym rozvojom informačnej technológie a prakticky neobmedzených možností pre rozvoj ľudskej slobody nielen pre jej „vyvolených“ členov, ale – aspoň potenciálne – doslova pre každého človeka na našej planéte. Z formulácie Teorémy č. 2 jasne vyplýva, že predpovede orwellovskej fantázie sa nielenže v danom čase neuskutočnili, ale, práve naopak, skutočná história pokročila k potenciálnej možnosti celoplanetárnej slobody, a tento pokrok, napriek početným prekážkam, pokračuje míľovými krokmi. V porovnaní so súčasnosťou je teda Orwell, v oblasti politologickej analýzy, akoby len začiatočníkom, čo autor Teorémy č. 2 porovnáva s prvým, či druhým ročníkom základnej školy.
Všetky tri krajiny (Kanada, USA a Slovensko), o ktorých politike a médiách by som rád, a priznávam, že celkom neskromne, poinformoval slovenského čitateľa, prežívajú v súčasnej dobe, kolektívne i individuálne nedefinovateľnú psychologickú traumu, prejavujúcu sa v neustálom pocite, že takmer s celým svetom niečo nie je v poriadku. Skoro všetky veci sú teraz iné než v minulosti, budúcnosť je neistá, domáca i zahraničná politika sa už celkom otvorene prejavuje iba v najostrejších kontrastoch a globálne i lokálne ekonomiky závisia väčšinou od stále narastajúcich deficitov a dlžôb. Čo bolo normálne po mnohé stáročia sa odrazu stalo nenormálnym a nežiadúcim, nedávne nádeje na všeobecný mier a blahobyt sa nečakane premenili na možnú hrozbu nukleárnej svetovej vojny, atď…, atď. A tým sa konečne dostávam k podtitulku tejto úvahy, čo sa to vlastne so svetom deje? Je vôbec ešte niečo na svete v poriadku?
Ja viem, ja viem, že je to absurdná otázka, ibaže som nechcel, aby táto časť titulku mojej neskromnej úvahy zabrala viacej než asi tak pol riadka. Samozrejme, že Cheopsova pyramída alebo Grand Canyon v Arizone sú rovnako úžasné teraz ako aj pred dvetisíc rokmi. A keďže ich „úžasnosť“ je hlavnou kvalitou pre ľudské oči a ľudské emócie, môžeme ich bez problémov zaradiť do kategórie vecí, ktoré sú „v poriadku“ aspoň pokiaľ ide o ich turistickú atraktívnosť. Mojim úmyslom je, ctený čitateľ, skromne poukázať na veci ľudské, či už vymyslené alebo vytvorené „moderným“ človekom, o ktorých sme si ešte prednedávnom skoro všetci mysleli, že boli „v poriadku“. Nemyslím, že veľmi preháňam, ak skonštatujem, že pravdepodobne v dnešnom svete sotva existuje nejaký, aspoň ako-tak slobodný človek, ktorý by, pri plnom vedomí a bez vplyvu narkotík, odpovedal na moju otázku, že samozrejme, veci na zemi sú viac menej v poriadku, azda okrem zopár osobných problémov a preferencií. Všetky viditeľné problémy, ako sú vojny, hrozba ďalších vojenských, možno aj celosvetových konfliktov, „sťahovanie národov“ z juhu smerom na sever a západ, chaotická a zdanlivo nepredpovedateľná globálna ekonomika, hrozby nových masových epidémií, strach z budúcnosti svetového počasia, možné chaotické dôsledky modernej technológie, akou je napríklad umelá „inteligencia“, nenásytná a nekontrolovateľná, skoro 24 hodinová konzumácia triviálnych aktivít väčšiny mladých, ba i postarších ľudí na sociálnych sieťach, atď…, atď…, poskytujú takmer každému obyvateľovi zemegule nekonečné množstvo príležitostí na komentáre a hlavne sťažnosti o veciach dôležitých i menej dôležitých. Som si istý, že ak by bolo možné urobiť celosvetový prieskum, vyše 90 percent obyvateľov zeme by vyjadrilo intenzívny pocit a túžbu, že už by bolo načase, aby sa ich život vrátil do „normálnych“ koľají. Nechcem (aspoň nateraz) zachádzať príliš do dávnejšej histórie a tak za východiskový bod pre porovnávanie „normálnosti“ a „nenormálnosti“ našich životov (ako aj životov občanov sveta) chcem zvoliť nedávne obdobie covidovej pandémie. V menšej, či väčšej miere, takmer po celom známom svete, pri každom oficiálnom lokálnom, oblastnom, celoštátnom ba i kontinentálnom nariadení o najnovších obmedzeniach v predtým „normálnom“ styku medzi ľuďmi, sme medzi sebou, v rodinnom kruhu, v telefonátoch a emailoch s priateľmi a kolegami, komunikovali väčšinou o tom, ako sa to všetko už, už onedlho vráti do „normálu“, len ešte chvíľku treba vydržať. Niektorým nedôverčivým dušiam sa celá aféra zdala trocha podozrivou, lež bdelé vlády, média a „expertní“ cenzori sa energicky postarali o to, aby nespokojencom nielen zatvorili ich záškodnícke ústa, internetové stránky, všetky ostatné informačné média, ale aj zdroje ich obživy; išlo predsa o „ochranu verejnosti“. A to všetko sa stalo, v bezprecedentnej kampani, takmer súčasne vo všetkých krajinách sveta. Keď nám však, konečne, naši papaláši, povolili správať sa „normálne“, život sa nevrátil do pred-covidových koľají. Od oficiálneho ukončenia obdobia pandémie už prešlo zopár rokov, lež „normálnosť“ našich životov je stále v nedohľadne. Ľudia, ktorí sa v minulosti málokedy zamýšľali nad „veľkými otázkami“ našej doby, si stále viac a intenzívnejšie uvedomujú, že čosi nie je v poriadku nielen v ich lokalite, ale v oveľa širšom svete. Som si istý, že keby som tento článok komponoval nie v Kanade, ale žijúc, povedzme na Novom Zélande, či Mongolsku, v Ugande alebo v Nikarague, nemusel by som v predchádzajúcich riadkoch nič meniť. Každý človek, ktorý sa snaží dať zmysel súhrnu vecí, ktoré sa dejú nielen v jeho okolí alebo jeho krajine, musí často krútiť hlavou a čudovať sa? Čo sa to vlastne so svetom deje a kedyže sa už vrátime do „normálu“? V médiách sa skoro nikto touto tematikou nezaoberá, tam väčšinou do nekonečna kritizujú svojich politických oponentov a kritika už vlastne ani nie je kritikou, ako sme to tradične chápali, t.j. úprimne mienenou snahou presvedčiť čitateľov, poslucháčov a divákov o niečom, používajúc racionálne dôvody pre čo najlepšie vyriešenie „problému“. Nemyslím si, že príliš zveličujem, ak znova poznamenám, že sa to vzťahuje skoro na všetky svetové média vrátane väčšiny slovenských. A keďže, ako som už spomínal, skoro polstoročia veľmi pozorne sledujem hlavné média v Kanade, USA a, pravdaže, na Slovensku, nemám žiadny dôvod na úsudok, v ktorý veria tzv. „Informačné, oznamovacie a mienkotvorné“ organizácie o sebe samých, pokladajúc sa za nástroje objektívnych a pravdivých informácií. Skutočnosťou je, že jediným kritériom väčšiny mediálneho „diškurzu“ je iba UŽITOČNOSŤ predkladanej „informácie“ výlučne pre „našu vec“ alebo poukaz na NEBEZPEČENSTVO či DEBILIZMUS všetkého, čo čitateľom, poslucháčom a divákom ponúka ich konkurencia. A táto, skoro stopercentná uniformita mediálneho sveta tzv. demokratického Západu, je bezprostredným zdrojom (aj keď nie jeho fundamentálnou príčinou) našej kolektívnej traumy. Podrobnejšie o tom chcem uvažovať v pokračovaní tohoto seriálu v nasledujúcom komentári „Ak nie Amerika, tak kto?“ Pre čitateľov na Slovensku (a je ich nemálo), ktorí za všetko zlo na svete vinia Ameriku, chcem nateraz iba poznamenať, že, či sa to niekomu páči, či nie, Amerika je od konca druhej svetovej vojny hlavnou superveľmocou, udržujúcou globálnu rovnováhu vo svetovej politike, alternatívou ktorej (ak by USA neboli medzi víťazmi vojny s nacistickým Nemeckom) by bolo Nemecko alebo stalinský Sovietsky zväz. Od skončenia 2. svetovej vojny už uplynulo takmer 80 rokov a povojnová „normálnosť“ sa nikdy nevrátila do predvojnových noriem. Naopak, takmer vo všetkých krajinách sa život a jeho základné pravidlá zmenili na nepoznanie. Početné európske národy sa stali korisťou nových víťazov, vrátane, pravdaže, aj Slovenska ako súčasti obnoveného Československa. Noví mocipáni vyhlásili nové „tradície“, zaviedli novú „kultúru“, novú ekonomiku a hlavne nový oficiálny svetonázor, ktorý síce naoko nezakázal kresťanské náboženstvo, ale dal každému najavo, že Boh už nie je v novej spoločnosti potrebný. Pre ľudí, ktorí to prežili a ktorí si osobne pamätajú na socialistický „tábor mieru“ bola existencia Ameriky jedinou nádejou na možnú zmenu. Dnes však na Ameriku už len málokto pozerá veľmi pozitívne, a len málo normálnych ľudí v súčasnosti rešpektuje terajšiu americkú politiku, aj keď, paradoxne, za posledné skoro 4 roky, vyše 20 miliónov ľudí z vyše 200 štátov a národov sa rozhodlo neodkladne usadiť sa v Amerike, keďže jej vláda sa rozhodla prijať každého, kto fyzicky prekročil jej otvorené hranice. Fenomén AMERIKA, ako aj fenomén KONZERVATÍVNA POLITIKA, si teda, aj vzhľadom na približujúce sa prezidentské voľby, zaslúžia v tomto seriáli podrobnejšiu analýzu.
(Pokračovanie v komentári „Ak nie Amerika, tak kto?“ Adaptované zo zbierky „Eseje o očividnom“)
Vojto Mirga, Kanada