Hlavnou pointou predchádzajúceho komentára, venovaného stručnému náčrtu „Fenoménu Amerika“, bola formulácia terajšieho cieľa americkej vnútornej i zahraničnej politiky, ktorého podstata, podľa mojej mienky, uniká obrovskej väčšine západného, vrátane slovenského komentariátu.
Hlavná chiméra dnešného „informačného“ podvodu zámerne a totálne ignoruje očividnú realitu, v ktorej momentálna vláda USA, v spolupráci s obrovskou galériou vládnych i nevládnych inštitúcií, justičného systému, akadémie, tlačených i elektronických médií, priemyslu kultúry, s podporou väčšiny super-nadnárodných korporácií, si želá radikálnu zmenu doterajšieho tradičného amerického spôsobu života, fungujúceho doposiaľ, viac-menej podľa ústavnej „matrice“ z roku 1776.
Je to, skrátka, pokus o samovraždu terajšej najdôležitejšej veľmoci na našej planéte. Jej eutanazisti vášnivo veria v chiméru automatického historického „pokroku“, ktorý si vyžaduje masové prehodnotenie doterajších politických systémov a tradícií, protirečiacich najnovším ideálom „progresivistických“ vodcovských osobností. Už niekoľko desaťročí americký „progresívny“ akademický a mediálny konglomerát otvorene propaguje tézu, že len čo sa mu podarí odstrániť tradičný nenávidený kapitalisticko-rasistický systém s jeho psychológiou „americkej dejinnej výlučnosti“ mnohé problémy terajšieho sveta sa automaticky vyriešia a ľudské dejiny budú pokračovať v globálnej spolupráci „mierumilovných národov sveta“, ibaže – konečne!, bez zasahovania imperiálnej Ameriky a jej povestného „priemyselno-militaristického konglomerátu“ do svetovej politiky. Amerika sa tak konečne stane, ako sa, krátko po svojom historickom zvolení za amerického prezidenta v novembri 2008, optimisticky vyjadril Barack Obama, „špeciálnym“ štátom v dnešnom svete práve tak, ako je napríklad Grécko špeciálnym štátom pre Grékov. Skoro vo všetkých predvolebných prejavoch, veľmi talentovaný orátor Obama, s hrdosťou zdôrazňoval nastávajúcu éru fundamentálnej transformácie amerického systému vlády. Zhypnotizovaným a super-nadšeným reportérom už vtedy veľmi progresívnych médií ani na sekundu neprišlo na um sa ho spýtať čo to bude znamenať v praxi. Každý, vrátane jeho prvého oponenta za Republikánsku stranu, senátora Johna McCaina, sa tváril, že to automaticky znamená iba oveľa lepší život ako doposiaľ. Najlepší ústavný politický systém v ľudskej histórii predsa nie je potrebné fundamentálne meniť, takže to istotne bola iba rečnícka fráza atraktívneho a talentovaného prezidentského kandidáta. Po sedemnástich rokoch od tejto historickej predvolebnej kampane je však už jasné, čo vlastne majú „progresívci“ na mysli keď hovoria o „fundamentálnej“ transformácii politického systému v USA. Budúci „transformátorovia“ nepochybne zamýšľajú vládnuť podľa nového volebného systému, v ktorom je „vôľa ľudu“ vyjadrená percentuálne veľmi blízko k 100 percentám a to nielen tzv. oficiálnych občanov krajiny, ale všetkých jej rezidentov, vrátane desiatok miliónov „novoprišlých“ z asi 180 krajín sveta. O všetky náležitosti nového systému sa budú starať výlučne „experti“ za použitia – akože inak – najmodernejšej vedy. Tento proces sa v súčasnej mediálnej terminológii nazýva „bojom o demokraciu“, ktorá je veľmi, veľmi ohrozená úsilím dnešného Hitlera, známeho aj pod menom Donald, najmä po neočakávaných udalostiach v noci z 5-ho na 6-teho novembra 2024. Keďže je jasné, že ide nielen o osud Ameriky, ale doslova o osud celého sveta, spomínaný Donald sa v žiadnom prípade nemohol dostať k moci a teda všetky prostriedky na dosiahnutie tohoto cieľa, vrátane (zatiaľ) dvoch pokusov o atentát naňho, boli nielen ospravedlniteľné, ale aj súrne potrebné. Veď ktorý, slobodu a demokraciu milujúci človek, by bol proti pokusu na atentát na Hitlera? Takže tí voliči, ktorí podporovali a hlasovali za Donalda, sú poblúdení v ich ilúzii, že je potrebné vrátiť Ameriku do akejsi „tradičnej“ formy, s mávaním zástav, spievaním hymny, verejnými modlitbami a chvastaním sa svojou armádou a ekonomickou silou. „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“ (turn the page) vyhlasovala budúca americká vladárka a múza aspoň 10 krát v každej svojej reči, ako aj v zriedkavých interviách v úplne do nej zbláznených médií.
Až do Obamu, všetci prezidenti a všetky americké vlády zachovávali, aspoň navonok, základnú, a pre vplyvné veľmoci prirodzenú, pózu ochraňovať svoje TRADIČNÉ (t. j. americké) záujmy v medzinárodnej politike, voliac na to prostriedky a spôsoby podľa úsudku svojich zvolených vodcov. Tieto „záujmy“ by bolo možné stručne zdôvodniť asi takto: Keďže USA je (v mysliach ich občanov i ich politických predstaviteľov) nepochybne najslobodnejším štátom sveta, v ktorom sú garantované všetky základné ľudské práva (dané Bohom), najmä práva na život, slobodu slova a práva na hľadanie šťastia, a súčasne je Amerika, vojensky a ekonomicky, najsilnejším štátom sveta, je jej povinnosťou nielen zabezpečovať tieto slobody, ale ich aj ochraňovať a to nielen pre seba, aj aj pre svojich spojencov. V pravidelných intervaloch si americkí voliči vyberali vládne garnitúry podľa komplikovaných pravidiel nielen samotných volieb, ale aj volebných kampaní, mediálnych debát, výskumov verejnej mienky, reklám, financovania toho všetkého, berúc do úvahy obrovské množstvo lokálnych tradícií, zákonodarstva jednotlivých štátov a, samozrejme, všadeprítomný rasový aspekt a nad tým všetkým dominovala predovšetkým ekonomická situácia amerického obyvateľstva, ako hlavné lákadlo pre trvalý prúd legálnych emigrantov zo všetkých ostatných krajín sveta.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že USA sú jediným štátom v histórii, ktorý je naozaj „etnicky „mnoho-kultúrny“, keďže už v druhej generácii sa jeho asimilovaní občania hrdo pokladajú za autentických Američanov.
Vzhľadom k tomu, ako dopadli posledné americké voľby, chcel by som na tomto mieste vsunúť do textu dodatočnú osobnú poznámku. Mojim motívom pre túto sériu komentárov je pokus o analýzu interakcií moderných médií a voličov v západnom svete, vrátane Slovenska. Jej päť častí som chcel uverejniť ešte pred americkými voľbami, ktoré mali byť (bez ohľadu na výsledky) iba potvrdením mojich téz z prvého komentára (Politické nedebaty v ére urputnej politickej „istoty“. Alebo: Je vôbec niečo na svete v poriadku?).
Je viac než isté, že z hľadiska „progresívneho tábora“ Harrisovej prezidentstvo malo byť tretím prezidentstvom samotného Obamu, potom čo mu Trump, absolútne nečakane, vo voľbách v r. 2016, na štyri roky prerušil plánovanú korunováciu Hillary Clintonovej. Svet bol vtedy šokovaný, lebo mediálny konglomerát (vrátane slovenských médií) interpretoval Trumpovu kandidatúru iba ako neohrabaný pokus výstredného miliardára a narcisistu o svetovú pozornosť. V politike neskúsený Trump musel pretrpieť štyri roky neustálej vojny proti nemu zo strany mohutnej nomenklatúry, hlboko zakotvenej v mnoho miliónovej byrokratickej, mediálnej, mienkotvornej a akademickej mašinérii, ktorej sa podarilo nedopustiť Trumpovo zvolenie na druhý termín. Podrobnejšie o režime Biden-Harrisová a o najnovšom, opäť nečakanom volebnom fiasku „progresívcov“ budem informovať slovenských čitateľov v budúcnosti, nateraz sa chcem vrátiť k téme obamovskej „fundamentálnej transformácie americkej spoločnosti“.
Tá časť sveta (nie príliš veľká), ktorá venuje pozornosť tomuto „transformačnému procesu“, si stále jasnejšie uvedomuje, že po prvýkrát v dejinách “vyspelej demokracie” sme už dva volebné cykly svedkami javu, keď významné percento voličov krajiny – považovanej za politicky, ekonomicky a morálne za špičku svetovej histórie, garantujúcej nielen blahobyt pre svojich obyvateľov, ale aj politicku a vojenskú rovnováhu celého sveta – považuje svoju vlastnú krajinu za zdroj väčšiny historického i súčasného zla a kríz po celom svete. Takýto názor je pochopiteľný, ak ho zastávajú cudzinci, neameričania alebo priami nepriatelia USA. Ibaže už pár desaťročí je to aj názor vyše tretiny, ba teraz už skoro polovice obyvateľov, ktorí si otvorene myslia, že za ich krajinu, históriu a jej súčasný politický systém sa treba hanbiť a teda je ho potrebné nahradiť niečím novým. Vo väčšine amerických základných, stredných i vysokých škôl už neučia žiadny patriotizmus, žiadne náboženstvo, ba ani žiadne skutočné dejiny. 95 percent médií je totálne a vo všetkom v pokrokovom svetovom (hlavné mesto Davos) tábore, totálne dezinfikované od všetkého tradičného amerického patriotizmu a tradícií. Obyčajní normálni ľudia nechápu, ako je možné nielen zamlčať, poprieť a prekrútiť očividné fakty, spoliehajúc sa na tradičný princíp, že dobrí ľudia si vydiskutujú veci a pokračujú v normálnom spolužití. Väčšina dobrých ľudí je však naivná, spoliehajúc sa, že sa veci eventuálne samy voľajako napravia.
Keďže neviem dosť dobre posúdiť nakoľko si slovenská verejnosť pamätá na americkú politiku v časoch Obamu (2009-2017), tu je niekoľko dôležitých faktov: Obama vyhral (proti John McCainovi) pohodlnou väčšinou. Normálny človek by mal z Obamovho víťazstva usúdiť, že mýtus o údajne všadeprítomnom a systémovom americkom rasizme by mal viesť k jeho (mýtu) odpočinku do análov univerzitných knižníc. Naopak. Obvinenia z rasizmu sa rozmnožili v dovtedy nevídanej miere, keďže každý nesúhlas či kriticizmus jeho administrácie, v kongrese a médiách, na sociálnych sieťach už nepotreboval vecný a logický argument. Protiútok a automatické obvinenie z rasizmu postačilo na umlčanie “debaty”. Nikto si neželal byť obvinený z rasizmu, vrátane početných mysliteľov černochov.
Obama bol svojou politickou filozofiou veľmi silným ľavičiarom, s prirodzenými sympatiami voči bývalému ZSSR, ktorého dedičom bolo Putinovské Rusko. V jeho vedomí, sformovanom celoživotným aktivizmom v radikálnych ľavičiarských hnutiach v štáte Illinois a hlavne v jeho metropole Chicagu, bolo putinovské Rusko iba zamaskovaným pokračovaním predošlého socialistického celosvetového programu ZSSR, ktorý skrachoval iba preto, že nemal lepších menežerov. Obama nemal žiadne pochybnosti o tom, že vodca nového, územne značne okypteného Ruska, Vladimír Putin, sa musí nateraz tváriť, že je prívržencom západného konceptu demokracie (podobne ako aj samotný Obama a jeho ideologickí kumpáni z amerických univerzít a masových médií), len aby neskôr, po získaní absolútnej moci, sa mohol vrátiť k starému ideálu “Slobody, Rovnosti a Bratstva”, riadenému kompetentnou skupinou, predvojových expertov, ovládajúcich komplikovanú filozofiu všeľudských túžieb po dokonalom šťastí. Ako sa teda stalo, že už niekoľko rokov oficiálny americký a západoeurópsky postoj je odrazu nezmieriteľne protiruský a v momentálnej atmosfére je jediným riešením rusko-ukrajinského konfliktu iba totálna porážka Vladimíra Putina?
Ako som už spomínal, nový americký “Mesiáš” (r. 2009) bol obdarený rečníckym talentom. Počas vzletných prejavov, komponovaných najlepšími veršotepcami americkej ľavice, zhromaždené davy slzili od vzrušenia, očakávajúc momentálny návrat niekdajšieho, nateraz strateného raja. Dovtedy nezastaviteľne vystupujúce vody oceánov, ktoré mali úplne pokryť malé Holandsko už za nejakých 10 rokov, začali odrazu ustupovať, nobelovská komisia mu udelila cenu za “Mimoriadne úsilie v posilnení medzinárodnej diplomacie a spolupráce medzi ľuďmi” (extraordinary efforts to strengthen international diplomacy and cooperation between peoples”, skôr než si obamovská rodina zvykla na nové záclony v Bielom dome.
,Len o nejakých 6-7 týždňov po nástupe do funkcie nový prezident poslal svoju novú ministerku zahraničných vecí Hilary Clintonovu do Ženevy, aby Lavrovovi podarovala veľký symbolický červený “prepínač” symbolizujúci novú éru spolupráce (reset-presmerovanie) medzi dvoma veľmocami. Keďže Putin mal v čase Obamovho nástupu do funkcie prezidentskú prestávku a jeho miestodržiteľom bol Medvedev, Obama nemohol priamo hovoriť s Putinom, “protokol” by mu to nedovolil. Keďže však vedel kto je v Rusku skutočným bosom, na jednom z mítingov svetovej 20-ky (myslím, že to bolo v Mníchove v r. 2011) potichu požiadal Medvedeva, aby odkázal šéfovi, že len nech má chvíľku strpenia, že po voľbách (2012) bude môcť byť flexibilnejší. Neuvedomil si, že jeden z blízkych mikrofónov bol zapnutý, ba že aj nejaká kamera snímala dôverný rozhovor prezidentov dvoch superveľmocí. Keď Obama o nejaký rok a čosi vyhral ďalšie voľby, tiež aj zásluhou miliónov tradične republikánskych voličov, túžiacich sa zbaviť biľagu rasistov, pokračoval v “presmerovaní” americko ruských vzťahov, ibaže Putin mu to neuľahčil keď v r. 2014 obsadil a pripojil k Rusku Krym.
Okrem vzťahov s Ruskom, veľké presmerovanie sa začalo aj v domácej politike. Nová ekonomická politika, zvaná “Climate change” (Zmena klímy), si predsavzala s náboženskou vervou zmeniť kapitalistický spôsob dopytu a ponuky na centrálne riadene hospodárstvo, v ktorom sa “kapitalisti” stanú partnérmi vlády, keďže sú súčasne aj jej najväčšími klientami. Recipročne, vláda je aj najväčším zákazníkom skoro všetkých najväčších korporácií. Atď, atď…, nie je teraz potrebné ísť do mnohých detailov. Hlavná pointa je, že v terajšej Amerike, vo všetkých jej ustanovizniach, médiách, vzdelávaní, umení, podnikaní, obchode, akadémii, populárnej kultúre a veľkom biznise, je hlavným cieľom ZMENIŤ jestvujúci americký systém. Vo voľbách v 2016 si ľudia uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Všetky predpovede a výskumy verejnej mienky zvestovali nadchádzajúcu éru Hilary Clintonovej, dedičky obamovskej ideológie. Ako som už spomínal, akýmsi zázrakom sa prepočítali a vyhral Trump. Šok po celom svete. Toto sa nemalo stať! Svetoobčania a architekti nového svetového poriadku, ktorý nie je možné uskutočniť s tradičným americkým idealizmom, narýchlo zorganizovali RUSSIA HOAX a s pomocou všetkých tajných služieb a FBI, ako aj s pomocou médii pripravili niekoľkoročnú aféru, v ktorej Trump mal byť Putinovou bábkou. Keďže nevymysleli lepší dôvod, Putin sa stal, vo vedomí aspoň polovice amerických voličov, z potenciálneho spojenca, hlavným režisérom pre Trumpovu politiku. Tu je zdroj pre terajšiu, hlavne protiruskú politiku USA. Keďže Putin je zdrojom (ako mnohí Američania doteraz veria) bývalej Trumpovej moci, zmenil sa z potenciálneho spojenca na úhlavného nepriateľa. Klamstvo kozmického rozmeru v mene “pokroku”.
Viete si predstaviť nejaký iný národ, ktorého polovica ľudí nenávidí svoj spôsob života , svoju históriu a jediné riešenie je zmeniť systém fundamentálne? Rozboríme sveta starý základ…, som si istý, že mnohí ľudia na Slovensku si pamätajú nielen text, ale aj melódiu Internacionály. Tragédiou je, že len neveľa ľudí si uvedomuje čo sa vlastne deje. Väčšina Američanov si teraz myslí, že keď zvolii Trumpa, všetko sa zmení a vráti k lepšiemu. V Bruseli, aj v Davose, v Moskve, v Pekingu a v Irane, ako aj všelikde inde (na Slovensku?) to však vidia inak.
Lež o tom viacej nabudúce.
Vojto Mirga, Kanada