V Spojených štátoch zvolili (staro)nového prezidenta Donalda Trumpa a po jeho nástupe do Bieleho domu svet neprestáva žasnúť nad americkou domácou a najmä zahraničnou politikou. Trumpova politika ide priam opačným smerom než politika viacerých jeho predchodcov, nielen Bidena. Silové zložky začali okamžite deportovať za hranice ilegálnych emigrantov, ktorí zapĺňali americké mestá a zvyšovali kriminalitu. Skončila politika viacerých pohlaví, Amerika sa vrátila k rozumu a uznávaniu len dvoch pohlaví – muža a ženu. Prestal tlak na vyrovnávanie počtu rôznych pohlaví vo firmách a najmä v silových zložkách. Silnie boj proti používaniu drog, vrátane tzv. mäkkých.
Priam šok vyvoláva obrat v zahraničnej politike. Spojené štáty už nebudú podporovať Ukrajinu vo vojne s Ruskom. Trump nazval Zelenského nezvoleným diktátorom. Spojené štáty v OSN nepodporujú rezolúciu o ruskej agresii proti Ukrajine a požiadavku návratu Ukrajiny k „medzinárodne uznaným hraniciam“. Aj také nám vzdialené požiadavky ako kúpu Grónska od Dánska či odstúpenie od dohody o vydaní Panamského prieplavu Paname. Alebo kúpu pásma Gazy (najskôr) do vlastníctva Spojených štátov a vybudovania tam exkluzívneho rekreačného areálu.
Trumpov obrat americkej politiky svet šokuje natoľko, že riaditeľa Mníchovskej bezpečnostnej konferencie priviedol až k slzám, ale obrat má svoje historické korene.
Amerika bola iná než v akom stave ju Trump prebral v januári tohto roku.
Amerika bola konzervatívna krajina vybudovaná na tradičných európskych a židovsko-kresťanských hodnotách. Na takých hodnotách stúpala až sa v 20. storočí stala svetovou superveľmocou. Politicky, vojensky, kultúrne, vedecky. Spojené štáty prvé vyvinuli a použili atómovú bombu, hollywoodske filmy zapĺňali kiná na celom svete, jazz a jeho deriváty prenikali aj cez železnú oponu, Spojené štáty stáli za založením NATO a cez NATO politicky ovládli Európu.
Ale dejiny USA boli príliš krátke, aby získali skúsenosť a pri rýchlom vzostupe sa vyvarovali pascí, ktoré rýchly vzostup prináša. Posledná na nich čakala v 60-tych rokoch minulého storočia., padli do nej a vtiahli so sebou celý západný svet.
Vzostup, či rýchly alebo pomalý, uľahčuje život ľudí, ale vyžaduje od nich tvrdú prácu, disciplínu a často aj obete. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí začnú tvrdiť, že bez toho všetkého sa možno zaobísť. Štát, národ bez niekedy tragických dejín im skôr naletí než národ s dlhými dejinami. V Spojených štátoch sa všetko začalo na univerzitách v 60-tych rokoch minulého storočia. Študenti začali demonštrovať za zmenu vládnucich hodnôt v americkom verejnom živote. Malo byť dovolené všetko. Drogy (najskôr mäkké), neviazaný sex, žiadna povinná vojenská služba, časovo neobmedzené štúdium na vysokej škole.
Heslo hnutia znelo: Je zakázané zakazovať. Hnutie začalo na univerzitách Berkeley, Kalifornia, neskôr sa spomínala univerzita Yale, Connecticut. Pôvodne študentské hnutie sa rozširovalo, spájalo s inými disidentskými hnutiami proti vtedajšiemu spoločenskému poriadku, napríklad černošskými. Začali zrážky s políciou. Hybnou silou sa stal spolok Študenti za demokratickú spoločnosť (SDS). V auguste 1968 musela zasahovať polícia proti demonštrantom útočiacim na zjazd Demokratickej strany v Chicagu. V máji 1970 zasahovala polícia na Univerzite v Kente, štát Ohio, štyria mŕtvi. Najviac citovaným autorom o začiatkoch protestného hnutia v USA je právnik a sudca Robert Bork. V knihe Bahnenie do Gomory (Slouching towards Gomorrah) na metafore biblického hriešneho mesta Gomora (a podobnej susednej Sodomy) popisuje zrod a rozvoj pôvodne študentského hnutia a jeho morálny rozklad Ameriky.
Vo veľmoci je vrcholným ukazovateľom služba v armáde. Mladí Američania disciplinovane nastupovali do armády počas vojny v Kórei, ale o desaťročie neskôr počas vojny vo Vietname už nechceli ísť bojovať, Američania a ich spojenec Južný Vietnam vojnu prehrali. Prezident Richard Nixon (1969 – 1974) radšej zrušil povinnú vojenskú službu a nahradil ju dobrovoľnou, platenou. Na báze protestného hnutia vzniklo hnutie hippies. V lete 1969 som prišiel do Londýna a výklady obchodov boli vyzdobené na motívy hippies. Demonštrácie proti existujúcemu poriadku sa rozšírili do ďalších západných miest. Najviac – ako obyčajne – do Paríža. Pod ich tlakom odstúpil prezident generál de Gaulle (apríl 1969). Demonštrácie v Nemecku mali pre hnutie charakteristickú dohru. Vedúca tvár demonštrácií, nemecko-francúzsko-židovský študent Daniel Cohn-Bendit neskôr kandidoval a bol zvolený do Európskeho parlamentu. Napísal svoje pamäti a v nich sa pochválil, v súlade s ideológiou protestného hnutia, ako pohlavne zneužíval mladistvé dievča. V politike mu to spočítali a odvtedy sa stratil z verejného života.
Západné demonštrácie mali príťažlivú silu aj na východe, ale osobitným spôsobom. Nikto by nedemonštroval proti západným slobodám, ktoré nás priťahovali. Študoval som vtedy v Prahe a Vietnamci, žijúci alebo študujúci u nás, usporiadali demonštráciu pred americkým veľvyslanectvom. Bola vietnamská vojna, Američania bombardovali severný Vietnam. Pre našu vtedajšiu moc Američania boli imperialisti a polícia veľvyslanectvo príliš nechránila.Vietnamci sa dostali až k budove misie, strhli z nej americký emblém a hodili do Vltavy. Rieka ho vyhodila na breh, našiel sa a českí študenti ho vrátili Američanom. Taký bol vtedy rozdiel medzi nami a študentami na Západe.
Richard Bork opisuje, ako Amerika ustupovala požiadavkám študentov a následky – rozklad ľudovej kultúry, rast kriminality, potratov, eutanázie, feminizmu, pokles náboženstva a vzdelanosti. Spojené štáty začali prehrávať vojny. Teraz sú už následky všeobecne viditeľné.
Knihou, ktorá popisuje následky, sú memoáre súčasného viceprezidenta Spojených štátov J. D. Vanca. V Amerike vyšli pod názvom Hillbilly Elegy, v slovenčine pod rovnakým názvom, v češtine pod názvom Americká elegie. Memoáre sa stali v USA bestsellerom. Slovo hillbilly znamená v Amerike horal (goral). Správny slovenský názov by mal byť goralská elégia. J. D. (Džejdí) sa v knihe označuje za gorala, z Apalačských hôr. Gorali žijú v biede, pravda majú autá a rodinné domy, ale horšia je ich rodinná situácia. Rodičia J. D. sa rozviedli, jeho matka je narkomanka, otec súhlasil s jeho adoptovaním druhým manželom matky (ale nie posledným), priezvisko Vance nie je pôvodným priezviskom J. D. Matka sa ďalej opúšťala, citujem: „Partnerov striedala každých pár mesiacov“.
J. D. vychovávala babička, ktorá tiež nežila v spoločnej domácnosti so svojim manželom, len cez deň sa schádzali pri vnukovi. J. D. čakala podobná budúcnosť, ale vďaka osobnej koncentrácii svoju životnú dráhu obrátil. Vstúpil do armády, slúžil aj v Iraku, potom na základe výhod pre vyslúžilých vojakov sa dostal na známu univerzitu Yale, vyštudoval právo, pracoval v právnickej kancelárii a napísal úspešné memoáre. Stal sa známym, verejne vystupoval s názormi podobnými Trumpovým a ten si ho vybral za kandidáta na viceprezidenta, vyhrali voľby. Je šťastne ženatý, s manželkou vychovávajú spoločné deti.
Skľučujúci popis súčasnej Ameriky dostávame aj z iných zdrojov. Slovenskí novinári po návrate z amerických prezidentských volieb rozprávajú a píšu o drahote v USA, o sladkom zapáchajúcom vzduchu v amerických mestách po drogách, o gangsterských prepadoch obchodných domov za bieleho dňa, o olúpení českého televízneho tímu v centre San Francisca v strede dňa minulý rok.
Donald Trump je síce trikrát ženatý, sudca ho uznal za vinného v súvislosti so stykmi s prostitútkou, ktoré Donald popiera, zbohatol na obchodoch s nehnuteľnosťami. Dnešný prezident aj viceprezident Spojených štátov však pochopili, že idey, ktoré rozšírili najskôr študenti v 60-tych rokoch, sú pre (americkú) spoločnosť škodlivé a svoju kampaň založili na ich protiklade. A vyhrali.Ideológiu 60-tych rokov si medzitým osvojili globalisti, používajú ju pre svoje účely a rozšírila sa do celého západného sveta. Preto je odpor proti Trumpovi – a jeho prívržencom všade vo svete – taký úporný, pretože Trump ohrozuje ideové základy usporiadania sveta podľa liberálov za posledného pol storočia. Ktoré sa zdali už také pevné a nesporné.
Trump a Vance dokázali, že nie sú ani pevné ani nesporné. Že sa ich dá vyvrátiť.
Ján Čarnogurský