(Zopár postrehov o tom, ako v súčasnosti funguje vedomie 95% „informačných“ médií a individuálnych „voličov“ v krajinách tzv. Západnej civilizácie, vrátane Slovenska – 2. časť).
V prvej časti tejto 5 dielnej série komentárov pod názvom „Politické nedebaty v ére urputnej politickej „istoty“. Alebo: Je vôbec niečo na svete v poriadku?“ som sa venoval viacej tematike druhej časti titulku o „stave sveta“. V tomto (druhom) ako aj v ďalšom (treťom) komentári by som rád informoval slovenského čitateľa o dôležitom „Fenoméne Amerika“. Na úvod týchto úvah by som chcel – podobne ako v prvej časti – začať ďalším politologickým a sociologickým „postulátom“ č. 3:
„S výnimkou malého počtu ľudí na zemeguli ,v otázke Fenoménu Amerika je obyvateľstvo sveta rozdelené do dvoch nezmieriteľných táborov: Jeden z táborov vášnivo verí, že Amerika (USA) je najfantastickejšou (v pozitívnom zmysle) krajinou na svete a druhý, s ešte intenzívnejšou vervou, Ameriku nenávidí a jej systém pokladá za hlavné zlo svetovej histórie“.
Priznávam, že na formuláciu (a dôkaz) tejto teorémy som spotreboval oveľa viacej slov než na prvé dve dohromady, lež nebolo možné sa tomu vyhnúť. Pokiaľ ide o počty ľudí v týchto dvoch nezmieriteľných skupinách, odborní výskumníci mienok v samotnej Amerike majú teraz k dispozícii pomerne solídny odhad. Pokiaľ ide o ostatný svet, situácia je trochu komplikovanejšia, aj keď z druhoradých náznakov je možné zhruba odhadnúť ak aj nie konkrétne počty tak aspoň očividné trendy. Je však nepochybné, že pre analýzu problému absolútnej protichodnosti v názoroch na Ameriku, v rámci aspoň 8 miliardovej svetovej populácie (vrátane 5 miliónov obyvateľov Slovenska), je potrebné uviesť aspoň tie najzákladnejšie informácie z politickej histórie Spojených štátov.
USA oficiálne vznikli vyhlásením tzv. Deklarácie nezávislosti zo 4. júla 1776 vo Filadelfii (Pensylvánia). Podpísalo ju 56 delegátov tzv. Kontinentálneho kongresu členmi ktorého boli reprezentanti 13-tich vtedajších britských severoamerických kolónií. Hlavnou príčinou „separácie“ kolónií od britskej koruny bolo neustále zvyšovanie daní, ktoré museli odvádzať do Anglicka. Najpozoruhodnejším politologickým výsledkom tohoto procesu bola nepochybne samotná Deklarácia, ktorá sa začína naskutku majestátnym prvým odstavcom:
„Tieto pravdy považujeme za samozrejmé, že všetci ľudia sú stvorení rovní, že ich Stvoriteľ obdaril určitými neodňateľnými právami, medzi ktoré patrí Život, sloboda a hľadanie šťastia. Vlády sú ustanovené medzi ľuďmi, odvodzujúc svoju spravodlivú moc zo súhlasu ovládaných.“…
Tento citát by si, pravdaže, zaslúžil osobitnú samostatnú úvahu, pretože po prvý raz v dejinách sekulárnej, t. j. „svetskej“ politiky vyslovuje axiómu o pôvode a zdroji ľudských práv. Ľudské práva nepochádzajú od vlád, či aj stopercentných uznesení parlamentov, rozhodne nie od kráľov a iných vladárov, celkom iste nie od politických strán a revolučných hnutí. Ba ani OSN a Bezpečnostná rada nemôže nijako vplývať na ich pôvod a údržbu. Všetky tieto, ľuďmi skonštruované inštitúcie, počas celej známej histórie, nedokázali ani sformulovať, ani zabezpečiť „samozrejmé ľudské práva“, po prvýkrát definovanými – ako zrejmej a želateľnej, lež nezaručenej ambície – signatármi americkej Deklarácie nezávislosti.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že len o 11. rokov neskôr od tejto, naskutku epochálnej udalosti, sa aj kontinentálna Európa dočkala svojej vlastnej verzie dovtedy najpokrokovejšieho, údajne humanistickou filozofiou inšpirovaného procesu formulácie a aplikácie „ľudských práv“ vo forme Francúzskej revolúcie v r. 1789. Francúzski revolucionári však mali oveľa väčšie ambície než americkí kolonisti. Okrem „zborenia starého základu sveta“ vo forme zgilotinovania zopár kráľovských hláv a pre istotu aj ďalších desiatok tisíc hláv iných „kontrarevolucionárov“, akými boli – podľa „zákonnej“ mienky nových predstaviteľov francúzskeho ľudu napríklad rehoľníci a rehoľníčky, kňazi a ďalší, nie celkom nadšení novým poriadkom, bývalí poddaní. Pre zvyšok „slobodného“ francúzskeho ľudu zaviedli nový kalendár, založený na desiatkovom systéme a pre všetkých, ktorí azda ešte pochybovali, že konečne nastala „sloboda, rovnosť a bratstvo“ bez tyranie oficiálnej Katolíckej Cirkvi, uzákonili „humanistický Kult Najvyššej Bytosti“, definovanej ako tzv. tradičný Boh, ktorý však nezasahuje do ľudských záležitosti a hlavne nie do politiky. Každý vie, ako tento krvavý pokus o „humanistický“ spoločenský poriadok napokon skončil. Novým cisárom Napoleonom s jeho expanziou až do Moskvy a zopár ďalšími revolúciami.
Vráťme sa však naspäť do Ameriky.
Slovenskí čitatelia, ktorí sa zaujímajú o americkú politiku vedia, že v USA zápasia o moc iba dve hlavné politické strany, Demokratická strana a Republikánska strana. Keďže Amerika je tradične krajinou liberálnych slobôd, pôsobia a pôsobili v nej aj početné menšie strany, žiadna z nich však, nedokázala dosiahnuť popularitu potrebnú na zvolenie Prezidenta. (Mimochodom, jedným z prezidentských kandidátov, v 70-tých rokoch m. s., bol aj rodák z Banskej Bystrice, Tibor Uškert, obyvateľ San Franciska v štáte Kalifornia).
Demokratická strana vznikla v r. 1828 v New Yorku a je dnes bezpochyby najstaršou, bez prerušenia fungujúcou politickou stranou, pravdepodobne v celých dejinách sveta. Od samého začiatku to bola strana prevažne južných štátov s rozsiahlou agrárnou ekonomikou s použitím otrokov, dovezených väčšinou z Afriky.
Republikánska strana vznikla v r. 1854 najmä ako negatívna reakcia na pokusy o rozšírenie otrokárskej ekonomiky do novozískaných západných teritórií. Okrem “domorodcov” Američanov jej najväčšími prívržencami sa stali najmä emigranti z katolíckej časti Nemecka. Po roku 1865, keď sa skončila občianska vojna, sa mohli stať jej členmi aj čerstvo emancipovaní černosi. Na juhu, v budúcich Konfederačných štátoch Ameriky, nemala Republikánska strana takmer žiadnu podporu. Ale už v r. 1860 sa tejto novej politickej anti-otrokárskej strane podarilo zvíťaziť v prezidentských voľbách. Hlavným bodom programu prezidenta Abraháma Lincolna bolo zrušenie otroctva, čo bolo aj príčinou občianskej vojny, v ktorej zahynulo okolo 620 tisíc ľudí, vrátane vydareného atentátu na prezidenta Lincolna. Zvyšok sveta však nedáva za to Amerike žiadny veľký kredit, aj keď neoficiálne otroctvo v Európe pokračovalo ešte dlhú dobu aj po americkej občianskej vojne. Vojna medzi štátmi tzv. Konfederácie (11-tich štátov, ktoré odmietli byť časťou USA) a Severnej únie trvala 4 roky. V tom čase, z pôvodných 13-tich kolónií, sa USA rozrástli už na 40 štátov.
Ďalej nasledovalo azda najdynamickejšie storočie v histórii akéhokoľvek moderného štátu. Územne a ekonomicky sa rozširujúce USA sa v krátkej dobe stali veľmocou, nielen rovnocennou tradičnejším veľmociam, akými už v tej dobe boli napr. Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Rusko či Japonsko, ale oveľa úspešnejšou najmä v oblasti novej kapitalistickej ekonomiky. Čo historici nazývajú „Priemyslovou revolúciou“ bolo dôsledkom aplikácie americkej ústavy s jej systémom osobných práv a slobôd pre všetkých ľudí, vrátane bývalých otrokov aj keď, pravda, kultúrny rasizmus nevymrel, lebo ľudské predsudky nemožno odstrániť iba vládnymi dekrétmi a zákonmi. V priebehu niekoľkých desaťročí Amerika však prijala niekoľko desiatok miliónov nových emigrantov najmä z Európy, z Mexika a na mnohé industriálne projekty dovolili aj emigráciu z Ázie. Už o nejakých 50 rokov po skončení občianskej vojny, zhruba pred začiatkom 1. svetovej vojny v Európe, boli USA schopné, nie však veľmi ochotné, zasahovať a podstatným spôsobom ovplyvňovať osudy sveta.
Som si istý, že každý slovenský čitateľ tejto úvahy pozná históriu vzniku Československa a účasti amerických Slovákov v komplikovaných manévroch Tomáša Masaryka a Eduarda Beneša v očakávaní politického rozparcelovania porazeného Rakúsko-Uhorska (Tzv. Pittsburská dohoda). Ako nová hospodárska a čiastočne aj vojenská veľmoc, Amerika sa váhavo pridala k anglo-francúzskym spojencom až v poslednom roku vojny, čím nepochybne ovplyvnila nielen jej výsledok na bojisku, ale hlavne povojnové rokovania o novej mape Európy. Predchádzajúca predstava o tom, že zaoceánska poloha USA jej poskytuje solídnu bezpečnosť pred možnými útokmi nepriateľov, sa definitívne rozplynula 7. decembra 1941, keď japonské letectvo zbombardovalo havajský prístav Pearl Harbour, potopiac nielen značnú časť tam zakotvených vojnových lodí s vyše 2300 členmi ich posádok, demonštrujúc pred celým svetom, že Amerika je zraniteľná cez oba oceány.
Po druhej svetovej vojne sa USA stali, takmer bez konkurencie, najsilnejšou a najvplyvnejšou krajinou na svete. Ich priemyselný potenciál umožnil nielen rýchle obnovenie a reštauráciu zdevastovanej západoeurópskej ekonomiky v rámci tzv. Marshalovho plánu, denacifikáciu Západného Nemecka, pacifikáciu japonského militarizmu, ale aj vytvorenie novej bezpečnostnej doktríny pre tú časť Európy, ktorá nebola pod kontrolou tiež víťaznej a ambicióznej veľmoci, stalinského Sovietskeho zväzu s jeho neskrývanou expanzívnou politikou víťazstva socializmu na celom svete. Pokiaľ ide o celosvetové politické usporiadanie, USA sú tiež „krstným otcom“ až dodnes pretrvávajúceho modelu OSN.
Od týchto udalosti uplynulo už skoro 80 rokov a zdá sa, že terajšia celosvetová „triaška“ a čakanie na návrat do „normálu“ je normálnym dejinným procesom, postihujúcom ľudstvo zhruba po uplynutí dĺžky jedného priemerného ľudského života. Katastrofálne zrážky „civilizácií“, ktoré boli podrobne zdokumentované prinajmenej od Napoleonovho pokusu o svetovládu, cez sériu ďalších menších vojen a revolúcií, vedúcich k prvej, nevydane brutálnej 1. svetovej vojne, s jej novou technológiou vražedných plynov a letectva, končiace sa apokalypsou 2. svetovej vojny, mali ľudstvo, s definitívnou platnosťou, poučiť, že katastrofálne konflikty nespôsobujú jednotlivé národy, ani štáty, ba ani veľmoci, ale že sú výsledkom súperiacich ideológií.
Nie je teda potrebné, v tejto chvíli, podrobnejšie rozoberať detaily americkej politiky za posledných 80 rokov. Pokladám však za užitočné vymenovať niekoľko očividných trendov v období, keď USA udržiavali, aj keď stále napätú, lež pomerne stabilnú rovnováhu vo vzťahoch Západ – Východ. Východom nebol len Sovietsky zväz a jeho európske satelity, ale aj ambiciózny čínsky kolos s jeho vietnamskými, severokórejskými a početnými menšími kumpánmi. Hlavnou charakteristikou tejto časti sveta (Východu) bola skutočnosť, že ich spoločenské usporiadanie bolo vždy – bez výnimky – nastolené a udržiavané násilnými prostriedkami a nikdy v slobodných voľbách slobodných občanov.
Takmer bez výnimky, všetky socialistické režimy vyhubili obrovské množstvo svojich vlastných občanov ako „nepriateľov ľudu: Ich kolektívne totálne počty idú až do stoviek miliónov. Ďalšou charakteristikou „Východu“ bolo a je, že hlavnou túžbou jeho obyvateľov bol „útek na „Západ“. O ekonomických charakteristikách nie je potrebné sa rozširovať. Socialistický režim predstieral, že nás platí a my sme predstierali, že pracujeme. Taktiež nie je známe, že by história bola zaznamenala čo aj len miniatúrnu „vlnu emigrácie“ zo Západu na Východ.
História však zaznamenala neustály prúd opačnej emigrácie a to počas celých dejín USA. Všetky etniká na svete, vrátane slovenského, šli vždy iba jedným smerom. Amerika nemusí vyslať nikde svojich vojakov, aby domorodcom nanútili nejaký biznis. Hrdé Jelcynovo Rusko otvorilo na Červenom námestí reštauráciu MacDonald hneď v prvom roku jeho vlády bez toho, aby mu bol musel prezident George Bush st. telefonovať. Keď som ja sám v lete 1990 navštívil Slovensko, v televízii skoro bez prestávky ukazovali v češtine dabované staré americké seriály plné sexu a „divokého západu“. Pochybujem, že by už vtedy boli slovenskí kultúrni administrátori platení či už Hollywoodom alebo FBI. Amerika považuje samu seba za zem slobody, zem príležitosti, zem neobmedzenej slobody slova, slobodného podnikania, zem slobodného vierovyznania, vrátane ateizmu, zem emigrantov, od ktorých sa očakáva prijatie týchto princípov ako aj hrdosti na svoju novú krajinu a jej tradície. Amerika považuje samu seba za výnimočnú spoločnosť v celých ľudských dejinách a priemerný Američan nechápe, čo môže byť zlé na takomto systéme. Amerika je krajinou početných, neobyčajne hlúpych a arogantných obyvateľov, ale je súčasne aj zemou mnohých géniov vedy, populárnej kultúry, podnikania a technológie. Mohol by som pokračovať vo vymenovávaní ďalších atribútov, ako je štedrá pomoc pri všetkých prírodných katastrofách hocikde na svete a, samozrejme, vedomie, že aspoň dvakrát v dejinách Európy i Ázie obetovala svojich mladých mužov v mene záchrany Západnej, kedysi známej pod menom „Kresťanskej“ civilizácie.
Pravdaže, takmer neobmedzená sloboda skoro všetkého ponúka príležitosti nielen normálnym a poctivým ľuďom, lež aj živlom, ktoré s plným vedomím chcú využiť ponúkanú slobodu iba na svoj, väčšinou zločinný prospech. Tieto „živly“, pravdaže, pôsobia vo svete od počiatkov ľudskej civilizácie a na uskutočnenie svojich plánov potrebujú predovšetkým naivných ľudí, spoliehajúcich sa na to, že „normálny“ život automaticky reguluje sám seba a nie je potrebné zamýšľať sa nad tým, ako a prečo sú veci ako sú. Od toho sú, ako vieme, „experti a znalci“, ako aj politici, ktorých volíme do ich funkcií. A možno aj roztržití filozofi, lež kto by ich vôbec počúval. A tak, keď sa koncom roka 1989, Kremľom vedený „Tábor mieru“, namiesto „víťazstva na celom svete“, rozpadol v „priamom prenose“ na očiach celého sveta, dovtedy „slobodná“ časť ľudstva si osvojila ponaučenie, že tzv. západný ekonomický a spoločenský systém je evidentne oveľa dokonalejší než systém socialistický a teda navždy preferenčný pre celý svet. „Oslobodená“ časť ľudstva s vervou a úplne dobrovoľne sa, pozoruhodnou rýchlosťou, prispôsobila novým, hlavne ekonomickým okolnostiam, o ktorých si myslela, že sú to okolnosti „kapitalistické“, ktoré automaticky povedú k materiálnemu blahobytu a všeobecnému spoločenskému šťastiu. Otázka kto a ako mal tieto predstavy a túžby uskutočniť a garantovať do budúcnosti bola, ako vždy, ponechaná na politický automatizmus. Keďže „západný“ systém je evidentne preferovateľný dovtedajšiemu „východnému“ systému centralistickej ekonomiky, zápas sa skončil. V prípade Slovenska prevládlo dlhodobé politické klišé o vstupe do „rodiny európskych národov“ a, samozrejme, automaticky do NATO, pričom jediným problémom bolo výlučne, ako vyplniť všetky podmienky pre prijatie do oboch inštitúcií. Nikomu, nakoľko viem, nezišlo na um pracovať na nejakej štúdii na tému: „Aké budú slovenské alternatívy v prípade, že…, atď, atď. Pasca sa jasne uzatvorila a jediná skupina, ktorá realisticky drží všetky tromfy v rukách, je v súčasnosti bruselská byrokracia.
Je teda zrejmé, že s rozpadom ZSSR a s osamostatnením sa jeho vazalov vo východnej a strednej Európe, nenastal nielenže celosvetový a trvalý mier, ale aj očakávaný „kapitalistický“ blahobyt sa ukazuje ako neistý a nikým negarantovaný. Čože sa teda so svetom deje? A tu sa, konečne dostávam znova k hlavnej téze svojich úvah, ktorej jadrom je, ako som už spomenul vyššie, že veľké prelomy v dejinách nespôsobujú ani národy, ani vlády, ani krajiny, ale iba a výlučne ideológie.
O podrobnostiach súčasného globálneho politického marazmu budem uvažovať v ďalšom pokračovaní tejto série s podrobnejším opisom kde a za akých okolnosti sa tento proces začal. Zatiaľ len toľko, že sa to viditeľne, a dá sa povedať tiež v priamom televíznom prenose“, začalo za vlády Baracka Husseina Obamu, aj keď, samozrejme, „prípravné práce“ naštartovali zopár desaťročí predtým. A kým všetci politickí komentátori a experti na medzinárodnú politiku (vrátane všetkých autorov v slovenských médiách) pracujú s axiómou, že účastníkmi v medzinárodnej politike sú štáty, ktoré majú viac-menej permanentné záujmy a teda ich skutky sú odrazom týchto záujmov, ja chcem ponúknuť nasledovnú alternatívu: Kým nepriatelia Ameriky chcú nejakým spôsobom znížiť alebo úplne odstrániť americký vplyv na svetovú politiku, cieľom samotnej (najmä terajšej) americkej vlády, počnúc Obamom, nie je chrániť americké „ZÁUJMY“, ale ODSTRÁNIŤ doterajší americký ústavný systém platný od roku 1776 a nahradiť ho novým, čo najpokrokovejším systémom, v ktorom by sa tradičné americké kultúrne, duchovné a hlavne ekonomické hodnoty konečne dostali na „smetisko dejín“. Používajúc tradičnú americkú rétoriku a terminológiu, obrovská časť amerického politického establišmentu, skoro polovica naivných občanov, vyše 90 percent všetkých médií, vyše 90 percent americkej akadémie, Hollywood ako aj celý, kultúru produkujúci priemysel, plus väčšina mega-korporácií, vrátane priemyslu modernej technológie – to všetko si želá radikálnu zmenu USA, v ktorej prvým ústavným princípom by bolo heslo: Tradičné USA, počas väčšiny svojej histórie, sa riadili systematickým rasizmom, koloniálnymi impulzami a udržiavaní svojej nadvlády nad členmi svojej sféry záujmov. Evidentne, takýto „neľudský“ systém si nezasluhuje nič iné než zvrhnutie o totálne odsúdenie.
Podrobnejšie o tejto perspektíve budem uvažovať v ďalšej časti tohoto seriálu pod názvom: Ak nie Amerika tak kto? Časť 3.
Vojto Mirga, Kanada