Vo vyhlásení Európskeho parlamentu odsudzujúcom Maďarsko (z 15.9.) sa „voľby“ spomínajú 10-krát; pohlavie“ 22-krát. Slovo „sexuálny“ sa v správe vyskytuje 16-krát (vrátane slov „homosexuál“ a „homosexualita“), slovo „súdnictvo“ 15-krát. Bolo tam dvanásť odkazov na „demokraciu“ a trinásť na „LGBT“ a „transgender“ (plus 5 už spomínaných odkazov na „homosexualitu“).
V správe je devätnásť zmienok o Rómoch a trinásť o „menšinách“. Nie je tam ani jeden odkaz na niektorú z tradičných historických národnostných menšín uznaných v zákone o národnostiach z r. 2011, ani odkaz na samotný zákon. Rezolúcia o Maďarsku zaberá 33 strán; rezolúcia schvaľujúca núdzovú pomoc Ukrajine (zo 14.9.), 22 strán.
Pohlavie je teda dôležitejšie ako voľby; sexualita je dôležitejšia ako súdnictvo; a LGBT a transgenderizmus sú dôležitejšie ako demokracia. Odsúdenie Maďarska je preto groteskným príkladom politickej zaujatosti. „Ľudské práva“ a „právny štát“ majú byť nestranné pojmy. Akákoľvek kritika týmto smerom by sa mala týkať predovšetkým postupu a toho, či boli alebo neboli dodržané pravidlá. Namiesto toho je dokument takmer výlučne o výsledkoch, t. j. o skutočnosti, že maďarská vláda a parlament urobili politické rozhodnutia, s ktorými Európsky parlament a Európska komisia nesúhlasia.
Táto rezolúcia o Maďarsku ukazuje, že „priemysel v oblasti ľudských práv“ (autor naráža na zneužívanie ľudských práv na geopolitické ciele – pozn. redakcie) je rovnakým podvodom už 30 rokov. Je to proces, ktorý som od 90. rokov pozoroval s narastajúcim zdesením. Všetci vieme, že so Saudskou Arábiou sa zaobchádza zhovievavo pokiaľ ide o dodržiavanie ľudských práv, zatiaľ čo Irán je pranierovaný. Všetci poznáme dôvod: Rijád je spojenec, zatiaľ čo Teherán je nepriateľ. Všetci sme sa smiali cynizmu, s ktorým ministerstvo zahraničných vecí USA oznámilo (12.4.), že „monitoruje“ porušovanie ľudských práv v Indii po návšteve Sergeja Lavrova v Dillí a jeho stretnutí s Narendrom Modim (1.4.), na ktorom India povedala, že sa nepripojí k západným sankciám proti Rusku. Stredná a východná Európa je obeťou tohto pokrytectva odvtedy, čo pád komunizmu vydláždil cestu novým politickým komisárom v rôznych ľudskoprávnych orgánoch a medzinárodných organizáciách.
Uznesenie nemá nič spoločné s „právnym štátom“, všetko súvisí s bruselskou vládou. Uplynula viac ako dekáda, keď po prijatí novej maďarskej ústavy (r. 2011) začala Európska únia prvýkrát súdne konanie proti Maďarsku. O rok neskôr, vtedajší minister zahraničných vecí Luxemburska povedal, že by Maďarsku mali byť odňaté hlasovacie práva v EÚ, pretože „Orbán už dávno stratil právo vystupovať a voliť ako Európan“ (Der Spiegel, 23.1.2012). Od začiatku ťaženia EÚ proti Maďarsku sa v krajine konali tri parlamentné voľby a vždy priniesli rovnaký výsledok. Napriek tomu zostáva EÚ odhodlaná. Ako vždy. Inými slovami, EÚ sa nikdy nevzdáva, najmä keď sú v stávke takzvané „európske hodnoty“ potratov a práv LGBTQI.
Možno by bolo presnejšie povedať, že LGBT lobby sa nikdy nevzdáva. V r. 1983 sa v Británii objavila kniha Jenny Lives with Eric and Martin (Jenny žije s Ericom a Martinom), ktorá zachytávala príbeh dievčaťa, vychovávané jej „dvomi otcami“. Bolo to 30 rokov pred legalizáciou manželstiev homosexuálov v západnej Európe. V Spojenom kráľovstve to viedlo k prijatiu zákona, ktorý zakazoval miestnym orgánom „propagovať homosexualitu“ a „propagovať vyučovanie v akejkoľvek verejne financovanej škole o prijateľnosti homosexuality ako predstieraného rodinného vzťahu“. Zákon okamžite napadla gay lobby, ale zostal v knihe zákonov viac ako desať rokov, kým nebol zrušený za Tonyho Blaira v r. 2000. Táto posadnutosť propagáciou homosexuality a gender ideológie na školách a u detí je tu preto s nami už dlho. Odráža sa to aj v skutočnosti, že v uznesení Európskeho parlamentu je 16 zmienok o LGBT/gender podpore na školách (alebo o jej absencii v Maďarsku), oproti 15 zmienkam o „sudcoch“ (aj keď práve tvrdenie, že súdnictvo v krajine je spolitizované, patrí k hlavnej línii útoku proti Maďarsku).
O Maďarsku sa diskutovalo krátko po správe Ursuly von der Leyenovej o stave Únie. Bol to bezpochyby najagresívnejší prejav, aký kedy predseda Komisie predniesol. O oddanosti EÚ mieru len toľko: Von der Leyenová sľúbila, že „sankcie zostanú“, žiadne „ustupovanie“, iba „rozhodnosť“. Stručne povedané – „Európa zvíťazí“.
Takáto reč sa od bývalej šéfky nemeckej obrany, ktorá sa ešte ako ministerka zaviazala, že Nemecko vynaloží 130 mld. eur na to, aby sa jeho ozbrojené sily stali najmocnejšími v Európe, t. j. mocnejšími ako ruské, dala očakávať. Sľub zopakovala novému nemeckému kancelárovi Olafa Scholzovi vo februári 2022. Pri svojom nástupe do úradu v r. 2019 (dávno pred vojnou s Ruskom) tiež prisľúbila „geopolitickú Európsku komisiu“.
Čo by však malo Maďarov znepokojovať najviac – okrem skutočnosti, že ich krajina je v tomto konflikte v prvej línii – je to, že Leyenovej militantný jazyk bol koncipovaný špecificky ideologicky. „Ide o autokraciu proti demokracii,“ hromžila Ursula, keď hovorila o Rusku. Ale „autokracia“ je presne slovo, ktoré Európsky parlament asi o hodinu po jej prejave v tej istej snemovni použil na označenie Maďarska (v 2. bode rezolúcie sa o Maďarsku hovorí, že je „hybridným režimom volebnej autokracie“). Takže „vojna“, ktorú EÚ tak horlivo vyhlásila Rusku, je vyhlásená aj proti Maďarsku, ktoré je už obeťou finančných sankcií zo strany Európskej komisie – sankcií, o ktorých som si istý, že tak ako v prípade Ruska budú pokračovať, kým EÚ nedosiahne zmenu režimu.
Ursula von der Leyenová a Olaf Scholz sú odhodlaní využiť túto vojnu na to, aby urobili posledný krok k plnému európskemu federalizmu zrušením toho, čo zostalo z národného veta v EÚ. Presne to povedal Scholz minulý mesiac v Prahe. Ak sa na dosiahnutie tohto cieľa musia pozastaviť hlasovacie práva Maďarska, tak to skrátka urobia. To je dôvod, prečo sa Leyenovej bojovný prejav vystupňoval k záveru, ktorý vysvetľuje celú jeho logiku: „nastal čas na európsky konvent“ – „Nech žije Európa“. Európsky konvent bude znamenať formálne ustanovenie federálnej únie. Ursula von der Leyenová je odhodlaná dosiahnuť to, o čo sa snažili iní nemeckí lídri pred ňou a nepodarilo sa im to: skutočne nadnárodnú EÚ, v ktorej budú mať nad členskými štátmi a ich voličmi najvyššiu moc ústredné orgány Bruselu. Je to tak prosté.
Článok European „Values“ od Johna Laughlanda vyšiel na Forum for democracy international.