Pohreb britskej kráľovnej Alžbety II. je rozlúčkou s dvadsiatym storočím. Táto fráza sa stala bežnou v mnohých komentároch a článkoch o jej smrti. Je jasné, že prebieha tretia dekáda 21. stor. Časová chronológia však nie vždy zodpovedá politickej symbolike.
Pochopenie rozdielu medzi reálnym a politickým časom sa spája najmä s historikom Ericom Hobsbawmom. Vďaka jeho práci sa dnes na akademickej pôde aj v médiách bežne používajú pojmy ako „dlhé 19. storočie“ (1789 – 1914) a po ňom nasledujúce „krátke 20. storočie“ (1914 – 1991). O „dlhých“ a „krátkych“ politických storočiach sa však písalo ešte pred Hobsbawmom. Napr. Fernand Braudel hovoril o „dlhom 16. storočí“. O titul objaviteľov týchto výrazov sa uchádzali aj iní.
Ale názov tu nie je až taký dôležitý. S ohľadom na 20. stor., Eric Hobsbawm zaviedol to, čo si mnohí mysleli. Že toto politické storočie naozaj skončilo v r. 1991 rozpadom Sovietskeho zväzu a svetového socialistického systému. Začala sa úplne odlišná éra. S úplne inými pravidlami, alebo aspoň pokusom o ich vybudovanie. Metafora „krátkeho 20. storočia“ teda presne a výstižne odrážala svetovú politickú realitu. A v žiadnom prípade to nebolo umelo vymyslené.
Ale ak sa dvadsiate storočie skončilo v r. 1991, prečo sa potom pochováva až teraz – so zosnulou kráľovnou? Znamená to len uctenie si pamiatky ženy, ktorej meno a podobu pozná celý svet už sedem desaťročí?
S odchodom Alžbety II. – bez ohľadu na to, ako vnímame monarchiu alebo Britániu – sa z nášho podvedomia vytratila takmer večná konštanta. Veď je jasné, že v meradle individuálneho života je 70 rokov prakticky večnosť.
Alebo je v tom aj niečo iné? Niečo zmysluplnejšie? Ak áno, nebude prehnané povedať, že sme mali dve „politické“ dvadsiate storočia. Jeden vek Hobsbawma a druhý vek kráľovnej Alžbety II.
Je jasné, že kráľovná je tu iba symbolom. Ale roky jej vlády (1952-2022) znamenajú do určitej miery skutočne súvislú éru. Jadrom Hobsbawmovho „krátkeho 20. storočia“ sú stále dve svetové vojny. Hovorí to už samotný názov jeho knihy Vek extrémov. Tieto vojny sú podstatou jeho politického (dvadsiateho) storočia. Všetko, čo sa stalo po nich, bolo len epilógom ku koncu tohto „veku extrémov“. A z tohto pohľadu je povojnové (po r. 1945) dvadsiate storočie zásadne odlišné od jeho prvej polovice. Začiatok druhej polovice Hobsbawmovho politického 20. stor. sa symbolicky zhodoval s nástupom Alžbety II. na trón.
Pre nás v Rusku je však logickejšie posunúť začiatočný bod tohto povojnového dvadsiateho storočia o rok neskôr. Nie r. 1952, ale r. 1953 (rok Stalinovej smrti), skutočne natrvalo zmenil celý spôsob života v ZSSR. Neviem, či s tým budú všetci súhlasiť, ale niekedy vzniká pocit, že Sovietsky zväz za Stalina a Sovietsky zväz po ňom sú dve úplne odlišné krajiny. Obývali ich rozdielni ľudia (hoci v rovnakom tele), ktorí mali rozdielne názory a rozdielny životný štýl. Inak si vážili život.
R. 1991 má zase pre obyvateľov Ruska v porovnaní so zvyškom sveta úplne iný význam. Pre jednotlivca a spoločnosť na Západe sa v r. 1990 až 1992 v živote nezmenilo absolútne nič. Došlo len k vzdialenej geopolitickej udalosti, ktorá sa ich priamo netýkala. Preto vo verejnej mienke na Západe neexistuje skutočná pauza – prerušenie života v r. 1991. Koniec „krátkeho 20. storočia“ v tomto konkrétnom roku je vnímaný ako intelektuálne cvičenie historika, ďalšia „hra so sklenenými perlami“ spoločenských vied. Preto v tomto kontexte možno celkom prirodzene vnímať „predĺženie“ dvadsiateho storočia až do dňa kráľovninej smrti. Celá jej epocha sa javí ako jedna a celistvá.
Pre mnohých obyvateľov postsocialistických krajín znamená r. 1991 začiatok cesty k slobode a nezávislosti – začiatok novej cesty. Ťažkej, ale vítanej. Pre nich je tento rok nepochybne významný. Úplne iným spôsobom je významný pre Rusko. Pre staršiu a strednú generáciu Rusov je tento rok v pamäti predovšetkým ako čas mimoriadne prudkého zbedačovania a chudoby, ako obdobie úplnej straty sociálnych istôt a takmer úplnej straty životnej orientácie. Nie pre každého, nepochybne. R. 1991 znamenal pre niektorých ľudí v Rusku začiatok rýchleho obohatenia, ktorý prinášal pocit nekontrolovanej moci nad spoločnosťou a svetom okolo seba.
Ale tak či onak, r. 1991 sa stal v Rusku skutočnou hranicou medzi dvoma érami. A preto „Alžbetine dvadsiate storočie“ Rusi nemôžu vnímať ako integrálny celok, pre nás je jasne rozdelené na dve časti. Ak majú čitatelia chuť na intelektuálne cvičenia, potom by sa dalo uvažovať, ako nazvať túto tridsaťročnú éru, ktorej začiatok a koniec sú pre Rusov celkom zrejmé (1991-2022). Môžeme ju nazvať napr. „krátke 21. storočie“ alebo „krátke post-20. storočie“, alebo „dlhé medziobdobie,“ apod. Pointa nie je v slovách, ale v spomienke na celostnosť doby, ktorá bola takmer úplne (okrem najmladších generácií) súčasťou našich vlastných životov.
Teraz táto éra – so svojimi zvykmi a tradíciami – odchádza do minulosti. Rozlúčili sme sa však už konečne s 20. storočím? Je možné vrátiť čas? Pre historika nie je nič nemožné. Už teraz sa možno stretnúť s argumentmi, že sa Rusko vrátilo do 20. storočia (v súvislosti s inváziou na Ukrajinu – pozn. redakcie). Iste, až do toho Hobsbawmovho „veku extrémov“, ktoré je teraz len na samom začiatku. Všetko je dialektické.
Nezabúdajme však, že ten istý Eric Hobsbawm venoval jedno zo svojich diel tzv. „vynájdenej tradícii“. Tvrdí, že tie tradície, tie základy, na ktoré niekedy nostalgicky spomíname ako na konštantu „zlatého veku“ a ktoré tvoria osnovu konzervativizmu a tradicionalizmu v správaní a v hodnotách, v politike nemajú zďaleka taký význam. Najčastejšie boli vynájdené post factum ako súčasť modernistickej alebo postmodernistickej rekonštrukcie minulosti – a na určité politické ciele. Takýto totálny negativizmus je u historika akým je Hobsbawm (s marxistickými pohľadmi) celkom pochopiteľný. Hobsbawm bol mimoriadne kritický voči hlavným ideológiám modernej politiky. Je možné, že jeho prístup je prehnaný. Ale teraz, keď si v súvislosti so smrťou Alžbety II. so smútkom pripomíname tradície 20. stor., nezabúdajme, že aj tie si niekto mohol umelo vymyslieť.
Autor je programovým riaditeľom Valdajského diskusného klubu. Text vychádza s jeho súhlasom.